V dnešnom svete sa čoraz viac stretávame s potrebou vystavania si hraníc, vymedzenia svojho priestoru. Doba je rýchla, ponúka množstvo príležitostí a v snahe získať financie, výhodné miesto v práci, kolektíve, škole, sa prikláňame k podceňovaniu seba a akejsi glorifikácii autorít. Myslíme si, že prístupom – „Ja nie som dôležitý, druhí sú lepší“ si získame pozornosť, ľútosť a záujem. Všetko je však inak, než sa zdá na prvý pohľad. Ako si získať úctu a pozornosť? Ako seba nadhodiť v cene a stúpnuť vo svojej sebaúcte?
Samozrejme v tomto ako aj vo všetkých mojich článkoch platí, že sa jedná len o môj názor a videnie situácií. Preto je v poriadku a rešpektujem Váš prípadný rozdielny názor.
Príklady z praxe.
- Jedného muža stále čosi bolí. Rameno, kĺby, hlava. Sťažuje sa. Hlavne v obklopení jeho známych, rodiny. Keď je sám, dokáže vykonať prácu ako relatívne zdravý človek. No, len čo sa na neho pozerajú druhí, zmení sa takmer na invalida. Tento muž potrebuje iluzórnu pozornosť a obdiv, no najviac ľútosť. Môžete si všimnúť, že ak takéhoto človeka začnete ľutovať a pritakávať mu aké to má ťažké- vzdychne si, posťažuje a pozrie na Vás prosebným pohľadom nehovoriacim nič iné ako- Ľutuj ma… Skutočný obdiv a pozornosť je dobré si dať najprv sebe. Inak sa to ani nedá. Tento človek si myslí opak preto sa necháva ľutovať druhými. Stráca tým svoju silu a oberá o ňu aj iných.
- Píšete nejakú prácu za počítačom. Ste smädní a hladní. Hlad a smäd, svoje životné potreby nechávate tak a venujete sa textu. Potom príde potreba ísť na záchod, no Vám sa akosi nechce. Tlačíte nohy k sebe… Nie, nemôžete prestať písať, veď to je tak dôležité. No… nepočká to! Píšeme ďalej… Aj tu dávame prednosť pred sebou, druhým veciam, ktoré môžu kľudne minútu počkať.
- Doma chodíme v jednom potrhanom a špinavom tričku už týždeň. Čakáme návštevu, tak si tričko dáme do skrine a oblečieme si niečo krajšie, elegantnejšie. Veď predsa nemôžeme sa pred druhými ukázať v roztrhanom tričku… Čo by si o nás pomysleli? Akonáhle návšteva odíde, po chvíli si dáme „elegantné“ oblečenie dole /pretože by sme ho určite zašpinili a doma sa takéto niečo predsa nenosí…/ a dáme si klasické roztrhané tričko. A sme spokojní… Aj návšteva bola spokojná…. My predsa nemôžeme chodiť v novom oblečení po dome- to sa nehodí…- Myslím, že tu netreba nič komentovať.
- Pamätáte sa na sviatočné izby pre hostí, ktoré boli v každom staršom dome? Nik do nich nechodil a väčšinu času sa nevyužívali. Reprezentovali úctivosť a dôstojnosť vlastníka domu pred hosťami. Tá krásna izba bola pre hostí. Ostatné izby boli zariadené jednoduchšie. Boli aj tu hostia niečo viac ako majitelia? Ktorý je to ten druh úcty, ktorý dáva viac druhým a váži si druhých viac ako seba samých?
- Vchádzame do dverí a oproti stojí človek vychádzajúci z nich von. Stretneme sa medzi dverami. Možno sme typ, ktorý z ústretovosti a slušnosti ponúka druhého, aby prešiel cez dvere prvý on. Prejdeme až druhý. Ak to urobíme občas zo slušnosti, je to v poriadku. No ak sa tak deje stále v snahe byť milý a pokorný pred druhými…. Je v tom istá manipulácia od Vás ku druhým v snahe zapáčiť sa im vašou pokornou a slušnou stránkou. A jednak ak stále púšťame druhých pred nás, máme podobnú rolu aj v živote. Hráme často druhé husle. Vo všetkom platí rovnováha. Pustime človeka, no rovnako nabudúce prejdime cez dvere prvý aj my. Uvidíte aký budete mať pri tom pocit… Samozrejme to platí nielen pri prechode cez dvere, ale vo všetkom.
- Pri platbe v obchode zistíme že za tovar sme zaplatili viac ako sme mali. Cenovky na regáloch boli zmenené a akcia bola až od troch kusov tovaru… To sme si nevšimli a na účte je o 2. Eurá viac. Môžeme „nevyvolávať problémy“ a poslušne odkráčať domov s vedomím- nabudúce si dám pozor… Alebo sa zastať seba a na informáciách, či u pokladníčky sa dožadovať opravy. Možno budete zdržovať frontu pri pokladni /ako si to môžete dovoliť, však?/, alebo na Vás budú druhí brblať / to nechceme, pretože s každým chceme byť kamaráti…/, no výsledok je taký, že Vám takmer vždy vrátia peniaze. Zastali sme sa len seba, svojich peňazí a hodnoty.
Najprv sme my.
Existuje mnoho príkladov učiacich nás sebahodnote a sebaúcte. Hlavne vo vzťahoch s inými ľuďmi, priateľmi. Od nastavenia našej latky prijímania a dávania. Ak veľa dávame, ostatní nám dávať nebudú, lebo porušujeme rovnováhu. Ak nič nedávame, nemôžeme ani nič dostať. Zase sme v nerovnováhe. Vždy je si treba strážiť túto hranicu. Veľa ľudí sa snaží zaujať pozornosť druhých, aby mali z toho energiu. Títo ľudia si to neuvedomujú, no často to takto funguje.
Branie energie…
Napríklad pri megalomanských koncertoch, kde fanúšikovia kričia a mladé dievky odpadávajú nad krásou tej-onej skupiny a ich speváka. Kapela tento obdiv cíti a viac menej aj vedome energiu od fanúšikov preberá. Funguje tu aj obojstranná výmena, pretože skupina vydáva istý výkon a zase jej energia ide do publika. No kto sa viac nastaví na obdiv pre druhých, stráca svoju silu. Preto dievčatá na takýchto stretnutiach doslova odpadnú. V ich podvedomí existuje platonický obraz muža rytiera-záchrancu a keď ho vidia naživo, nezvládnu to. Viac obdivujú a milujú iných než seba.
Človek večne ľutujúci sa, hľadá len a len energiu u iných, pretože on sám ju nemá a tak vystavuje svoje telo a myseľ do pozície ľútosti. Dobre je to vidieť u žobrákov na peších zónach. Nastavia ubolenú tvár, pokrivia nohu, aby vyzerali čo najviac poľutovania hodní a ich jediná snaha je nevyzerať nijak inak- len takto. Je to akýsi podvedomý útok na energiu druhých ľudí. Ak začneme tohto človeka vedome ľutovať, spojíme sa s jeho energiou a ona príde do Vášho života. Všimnite si, čo urobí tento človek ak sa na neho na chvíľu zahľadíte? Ešte viac prejde do svojej útrpnej role a hneď vás požiada o peniaze, alebo pribehne. Cíti, že tu môže niečo dostať, niekto ho poľutuje…
Jemu tým vôbec nepomôžete aj keď mu dáte 1000.Euro. Jednak nebude vedieť ako s peniazmi zaobchádzať a minie ich za tri dni. A za druhé v ňom len prehĺbite pocit krivdy, ľútosti. Nepomôžete ani jemu, ani sebe. Jediná pomoc, ktorá mi vychádza ako najviac reálna je pri pohľade na takéhoto človeka- požiadať pre neho o Svetlo a príležitosť, aby začal vidieť to, čo nevidí alebo nechce vidieť. Aj svoju hodnotu. On potrebuje sám uvidieť, že je dostatočne silný a hodnotný. Inak sa z tejto situácie dostane ťažko a stále sa bude utvrdzovať v tom aký je úbožiak. Buďme súcitní, no nie stále a nie pre každého. Treba rozlišovať.
Láska a hodnota k sebe samému je kľúčom.
Je zjavne romantické vysloviť vetu-„Milujem Ťa viac ako svoj život. Viac ako seba…“, no je to len klam, ktorým sa snažíme ukázať pred druhými akí sme milujúci a skvelí. Nik nemôže milovať iného viac ako samého seba. Vždy som v mojom živote najdôležitejší ja. To nie je sebectvo, ale úcta k sebe. Dnešná spoločnosť nás učí iné. Milovať všetko, všetkých, pomáhať všetkým, byť až svätý. Liečiť a riešiť iných. No na seba sa nemáme čas a často ani chuť pozrieť.
Ak sa nepostavíme za seba, postavíme sa proti sebe.
Najviac sú týmto pokriveným vzorom zasiahnutí ľudia striktne kresťansky veriaci, ktorí veria, že Boh je absolútna autorita a oni sami nemajú skoro žiadnu silu nič zmeniť… Sme vychovávaní v odlúčení od Boha a niekomu to veľmi vyhovuje. V kostole si napríklad ľudia sami sebe hovoria- Moja vina, moja vina… Myslíte si, že Boh toto chce? Ako môže človek, ktorý je plný viny milovať seba a druhých? Vytvoriť niečo a uvedomiť si veci? Podľa mňa toto s Bohom nemá nič spoločné.
Strom v záhrade.
Ukážem Vám príklad. Rastie v záhrade strom. Má krásne kvety a je ich veľa. Okolité stromy toľko kvetov nemajú a prosia- „Daj nám z tých kvetov, nech máme aj my plody.“ Strom dá. Dáva a dáva. Až tak veľa, že mu neostanú žiadne. Susedné stromy sa tešia z jeho kvetov. Ďakujú mu aký je srdečný a milý a že toto sa dnes tak často nevidí… No stane sa, že okolité stromy zarodia bohatou úrodou a náš strom, ktorý mal predtým kvetov najviac, ostane na ocot. Stane sa to tak jeden, dva, tri roky. Strom sa teší obrovskému záujmu a pozornosti. Chodia sa na neho pozerať z okolia aj diaľok aký to je len vďačný a skvelý strom, ktorý nemyslí len na seba a dáva druhým. Strom je plný radosti, pretože má konečne to, čo chcel. Obdiv a pozornosť. Každý ho chváli aký je skvelý. Ako veľa dáva a pomáha druhým. No jedného rána si záhradník povie- tento strom je síce pekný, no už tri roky mi nedal žiadne ovocie- a spíli ho. Ostatné stromy si povedia- „Ach jaj, taký to bol dobrý strom… no, čo už. Taký je svet. To ten záhradník je zlý!“.
Ak by strom dal kvetov primerane, pomohol by druhým, no sám by mal dostatok kvetov na jeho vlastné plody. Treba dať, len ak je z čoho. A rozumne, súcitne. Neoplatí sa dávať čokoľvek na svoj vlastný úkor, len pre pozitívne vnímanie od druhých. Strom si nevážil seba a tak dával viac ako mal. Preto, aby dostal obdiv, ktorý si sám sebe nedokázal dať. Nebol so sebou spokojný, neprijímal sa, nemal sa rád. Hľadal na sebe chyby a tak velebil druhých. Dával svoje kvety, len aby bol v očiach druhých skvelým. No aký bol vo svojich očiach? Ak by si seba naozaj vážil, kvety by síce mohol dať aj iným, no nechal by si dostatok aj pre seba. Pretože by vedel, že on je rovnako dôležitý. Takto veľmi prekročil hranice dávania a to ho stálo život.
Kde sú naše hranice?
Sme v našom živote skutočne my na prvom mieste, alebo to je rodič, dieťa, partner, práca, peniaze? Len dobrý a zdravý strom dokáže dávať plody a zásobovať nimi aj druhých. Dokáže poskytnúť tieň len preto, že bol rýchly a presadil si cestu za Slnkom. Len si predstavte čo by bolo z takého stromu ak by dával prednosť v raste stále iným stromom v jeho okolí? Oni by rástli a rástli… A on v ich tieni zakrpatieval… takýto strom nedáva dobré plody, má ich málo a zaberá miesto v záhrade. A taký to bol dobrý a slušný strom.. no čo už, kde je píla?