Každý máme svoje životy a svoje názory. To, či naše názory sú skutočne podnetné a pomáhajú nám rásť, zistíme podľa toho ako nás vedia posúvať a brúsiť život smerom ku Svetlu a slobode. Často zápasíme s ilúziou oddelenosti, keď máme pocit, že sme na všetko sami. V skutočnosti sme všetci spojení. Nič nie je od nikoho oddelené, všetko je spojené a poprepájané. A samozrejme sme spojení aj s Bohom, vesmírom a veľkou ríšou neviditeľna. Boh nás nesúdi, ani nekritizuje, robíme to iba my sami. Veď hlavne odpustením si sebe a iným sa môžeme priblížiť viac k Sebe.
Všetko je v našich rukách a našom srdci.
Ak sa cítime stratení, sami, oddelení, smutní, utrápení- iba sme v ilúzii a len my sme si dali mantinely. Byť v súlade je rovnako prirodzené ako dýchať. Myslieť si, že sa nemôžeme k Bohu priblížiť a žiť podľa toho, je často ako dýchanie v skafandri s kyslíkovým prístrojom na chrbte. Veď často je pravda skrytá v našom srdci a je jednoduchá. K jej cíteniu sa nemusíme prepracovať v seminároch, či čítaním rôznych veľkých životných kníh. Všetko začína malými vecami a uvedomovaním si spojitosti krásy v našom okolí s krásou v nás. Byť v pohode je prirodzené, byť v nepohode je ilúzia. Ako často veríme falošným predstavám a hľadáme sa všade inde, len nie v zrkadle?
Začať dýchať…
Možno ste videli známy starší poľský film Sexmisia, ktorého príklad je tu zrejmý. Na planéte žijú iba ženy. Muži boli vymazaní, hovorí sa o nich iba v histórii. Celá generácia žien žije pod zemou v prísne a pevne stanovených dogmatických pravidlách. Zrazu z iného času prídu dvaja muži, ktorí vidia, že ženy nepoznajú celú pravdu a dokonca niektoré z nich sa snažia udržiavať celú falošnú realitu pod kontrolou. Je rozšírená predstava, že sa nesmie vyjsť von na zemský povrch, pretože kto vyjde von, bude otrávený jedovatým vzduchom a spáli ho žiarenie. Tak sa celý tento umelý systém drží pod pokličkou strachu, plastickosti a naivity. Tí, ktorí to všetko riadia, vedia aká je pravda, no udržujú systém v chode, aby mohli ľahko kontrolovať a manipulovať realitu tých, ktorí tejto „pravde“ uverili.
A zrazu sa títo muži zblížia
… s dvomi ženami, ktoré začínajú v sebe cítiť, že nie je všetko tak ako ich to už roky učia. A vyjdú s mužmi na zemský povrch. Spočiatku je všade naokolo iba prašná zem a pustina. Musia mať skafandre a dýchať trubicami, aby sa nezadusili. No po pár metroch prídu k akejsi čiernej papierovej zábrane, na ktorej sú nakreslené hviezdy a planéty. Táto zábrana z diaľky vyzerala ako skutočný vesmír no v skutočnosti, bola iba ilúziou. Muži sa k nej priblížia a jedným mávnutím ruky ju pretrhnú. Obyčajný papier… Za papierom sa zrazu objaví, zelený a živý svet. Taký aký ho poznáme.
Vykročia.
Zhodia skafandre a nadýchnu sa z plných pľúc. Za sebou nechajú iba papierovú kupolu s roztrhaným obalom uprostred ktorého zíva kanál, ktorým sa dostali na povrch. Tento film je poučnou ukážkou toho, ako často sa nám zdá, že žijeme realitu – skutočnosť a často to je iba ilúzia, umelá fikcia, akýsi hologram niečoho a niekoho.