Pokiaľ cítime vo veciach strach a nevôľu, nechce sa nám do nich. Všetko nám hovorí- tam nechoď, to je zlé. Radšej zostaň tu. Veď koľkí sú tu tiež. Tu Ti je dobre. Tam, tam už nechoď- Takto sa prejavuje pochybnosť i pasivita. Poviem Vám ako. Prechádzal som sa lesom, kde som ešte nebol…
V týchto lesoch sú všetky divé šelmy, vlci, rysy, medvede. Ako som sa blížil k lesu, stal sa tmavším. Smreky sa zdali až čierne. Ozvala sa vo mne pochybnosť. Čo ak Ťa napadne medveď? No viem, že žiadne stretnutie nie je náhodné a tak som si to v sebe upratal. O chvíľu znova. – A čo vlci?- opýtala sa ma pochybnosť a strach. Odpovedal som im slovami Drakulu, keď vo filme vyli vlci, na čo on povedal- „ Počúvajte. Deti noci“.- Osobne milujem vlkov, sú divokí. Aj to som si v sebe upratal. Prišiel som na miesto, posadil sa pod borovicu a počúval ticho. Po chvíli som vystúpil na pahorok a uvidel pod sebou krajinu.
Videl som ako z pahorku vedie cesta do lesa. Do tmy. Bojovník vo mne hovoril. – To je ono. Choď tam. To je dobrodružstvo.- Pochybnosť však- Medvede, vlci, zabijú Ťa.- Teraz. Rozpor. Poznáte to aj u Vás. Rozhodnúť sa. Mohol som sa uspokojiť s pobytom na pahorku a povedať si, že sa mi ďalej do lesa nechce… No ja som si veril a veril som aj Bohu. Idem. Idem. Vykročil som a kráčal ďalej do lesa. Nikde nikoho. Prišiel som však na úžasné miesto. Vrchy sa prelínali a vytvorili dole podo mnou dolinu so spievajúcim potokom. Prešiel som na strmú stráň a stál tam skoro nepohnuto asi hodinu. Zvláštne je, že keď som prišiel na to miesto, potok som počul slabo. No po tak pol hodine som ho počul hlasnejšie.
To bol podo mnou asi tridsať metrov. Znak ako sa človek v prírode čistí. Vníma viac. Čistia sa mu zmysly. Dobre, poviete si, prečo to ale sem ten človek píše? No preto, lebo ak by som dal na slová pochybnosti a zostal na pahorku, nenašiel by som toto miesto. Ja som si však veril a šiel som tam, kde som chcel ísť. Odmena bola pre mňa chvíľa v nádhernej prírode, kde jelene chodia spať. Ale i pocit víťazstva. Určite by som tam v ten deň nebol, pokiaľ by som počúval pochybnosť. Vždy počúvajte srdce a spýtajte sa Boha ľahkou otázkou. „Otče, mám na to?“ Rovnako ako sa pýta autor obľúbenej knihy, pýtam sa Boha i ja. Teraz sa spýtajte Vy, či máte na to. Na čo máte mať? Na všetko. Situácia v lese je len príkladom ako nás Boh učí dôverovať nám samým a jemu.
Beznádej je len cestou k nádeji. Slza očisťuje a ukazuje smer. Boh nás miluje a vedie. To nie sú báchorky starej matere. Nie sú ani kostolné litánie, či uletené frázy. Boh sa hľadá naozaj zretím v samote. Zretím. Jedna hruška dozrie skôr ako druhá, ale obe chutia rovnako. V tom je spravodlivosť. Nie v čase zrenia, ale v jeho realizácii. Presne toto som mal na mysli, keď som v úvode písal o prepojení. Do všetkého zaraďte Boha. Boh o to stojí, on sám sa rád nechá pozvať. No aj keď nie je pozvaný, prejavuje sa. No až keď ho pozvete a nebojíte sa s ním komunikovať, otvoria sa Vám možnosti.
Spojenie…
Je rozdielny čas cesty pre každého, no cieľ len jeden. To, nakoľko sa cítime prepojení, natoľko žijeme a veríme. Natoľko si dovolíme sami sebe otvárať nám náš vlastný život. Choďte si kam len chcete, robte si, čo uznáte za vhodné, no skúste sa radiť s Bohom o tom, by bolo pre Vás dobré. On Vám cez situácie a všetko živé v živote už pošle pozvanie. A požehnanie. Majte nohy pevne v zemi a srdce dokorán. Keď je treba buďte silní aj prísni. Boh nie je cukrový panáčik na oblohe. Je aj prísny a ťažký. No vie prečo. Boh je život a život je Boh. Boží dar. A my skutočné deti Boha Otca a Matky Zeme. Žime s týmto spojením.